Kostol Sv. Egídia

KOSTOL SV. EGÍDIA

Kostol svätého Egídia sa nachádza v centrálnej časti mesta Poprad, v strede Námestia svätého Egídia. Je jeho najcennejšou stavebnou pamiatkou. Datujeme ho do 2. polovice 13. storočia. Presný údaj o vzniku kostola však nie je známy. Už v 19. storočí spišský historik Alexander Munnich uviedol legendu o pútnickej kaplnke svätého Egídia, ktorá mala stáť na mieste dnešného Popradu, uprostred obrovských lesov. Podľa neho bola kaplnka pozostatkom kláštora spustošeného Tatármi. Bola vraj súčasťou kráľovského poľovného revíru, na lov sem prichádzali panovníci a princovia. Poľovačka na Spiši údajne začínala 1. septembra zvonením zvonov v tejto kaplnke. Po tatárskom vpáde zanikla poľovnícka organizácia a územie sa rozdalo medzi nových usadlíkov. Tak sa na slávnu minulosť popradského kostola postupne zabudlo.( Chalupecký, I.: Z minulosti Popradu. In: Popradské metamorfózy. Poprad 1970, s. 126.) Toto tvrdenie vychádzalo z patrocínia kostola, ako aj z faktických údajov a legendy o živote svätého Egídia.

Jeho presnejšie datovanie znemožňuje aj skutočnosť, že začiatkom 18. storočia vypukol v Poprade požiar, ktorý zničil väčšiu časť mesta a aj všetky listiny vzťahujúce sa na popradský kostol. To uvádza aj kanonická vizitácia farnosti Poprad za biskupa Karola Salbeka z roku 1779: „Kedy alebo kým bol tento farský kostol postavený nie je nikomu známe, pretože opakované fatálne požiare, hlavne požiar, ktorý vypukol 19. augusta 1708 ráno o 11. hodine zmenil na popol celé mesto s kostolom, vežou a zvonicou, farou, radnicou atď., v dôsledku toho aj všetky archívy, písomné doklady a chrámové knihy, (…) nenašiel sa ani v chráme, ani mimo neho nijaký dokument o jeho stavbe. Kedysi dávno bol konsekrovaný, dosvedčujúce znaky posvätného pomazania stola hlavného oltára a dreva kríža pred konečným odnesením, na stenách kostola.“( Novotná, M.: Stredoveké nástenné maľby Kostola svätého Egídia v Poprade. In: Terra Scepusiensis: Stav bádania o dejinách Spiša. Wroclaw – Levoča 2003, s. 194.)

Kanonická vizitácia z roku 1832 uvádza už konkrétnejší údaj o vzniku kostola: „Popradský farský kostol bol postavený zo solídneho materiálu gotickým štýlom okolo roku 1245. Na náklady týchto mešťanov roku 1783 kráľovskou starostlivosťou cisára Jozefa II. s novým leskom reštaurovaný. Že bol konsekrovaný svedčia dávne znaky. Avšak kedy a kým bol konsekrovaný, nevie sa nič určitého. Kostol tento prešiel mnohými úpravami.“( Tamže, s. 194.)

21. mája 1326 udelil Ján XXII. návštevníkom Kostola svätého Egídia odpustky. Táto listina je už konkrétnym historickým dokladom viažúcim sa k postavenému kostolu. Zaujímavosťou je, že táto listina bola v ten istý deň vystavená dvakrát. O odpustky požiadali Johannis z Nemeckej Vsi a Henrich, pravdepodobne z Popradu.

Dôležitým údajom je aj listina z roku 1493, v ktorej sa spomína kaplnka svätého Valentína, ktorá bola pristavaná ku severnej stene lode kostola. Reštaurovanie interiéru dokázalo, že listina sa týka úpravy kaplnky a nie jej výstavby, ako sa zprvu predpokladalo. Táto kaplnka v roku 1708 už neexistovala.

Kostol svätého Egídia vznikol pôvodne ako jednoloďová stavba s rovným uzáverom presbytéria. Na západnej strane pravdepodobne existovala veža. Najneskôr koncom 13. storočia vznikol v južnej stene lode portál. Ten zaisťuje hlavný vstup do lode kostola. Autorsky možno tento portál považovať za prácu stavebnej a kamenárskej hute pôsobiacej na Spiši.

V období okolo rokov 1360-1380 došlo k významným stavebným úpravám kostola. Hlavná loď bola zaklenutá klenbou, čím sa vytvoril dvojloďový priestor. Klenbu nesie desaťboký stĺp, postavený v strede kostola, z ktorého akoby vyrastala rebrová sieť klenby. Rebrá pri pohľade zdola vytvárajú akúsi skamenenú palmu, sú profilované, na stenách sa opierajú o klinové konzoly.

Na klenbe sú štyri svorníky v podobe reliéfových štylizovaných hláv kvetu a baránka. Pri prestavbe na dvojlodie bolo zrejme nutné rozobrať archivoltu južného portálu, pôvodne ostrolukú. Po opätovnom zložení bol porušený jej pôvodný priebeh a vznikol oblúkovitý tvar. To zapríčinilo nesprávnu interpretáciu a portál bol považovaný za románsky. V tom istom období bola pribudovaná aj sakristia a kaplnka svätého Valentína na severnej strane kostola.

V čase reformácie, v rokoch 1575-1671 kostol slúžil evanjelikom. V 17. storočí prešiel viacerými úpravami, čo si vyžiadali časté požiare. V roku 1611 boli po požiari vykonané opravy kostolnej veže, ktorá roku 1615 dostala hodiny. Roku 1663 sa musela veža vystavať v podstate nanovo, pretože škody po požiari boli vážnejšie ako sa na začiatku zdalo.

K južnému portálu bola pribudovaná predsieň, ktorej steny zdobili latinské a grécke nápisy. Ide pravdepodobne o citáty z 1. listu apoštola Pavla Korinťanom. Roku 1639 interiér kostola bol z väčšej časti novo vymaľovaný a dostal kazateľnicu, ktorú vyhotovil majster Mikuláš Waksman z Kežmarku a Gall Tischler z Veľkej. Roku 1646 pribudla do kostola nová krstiteľnica, ktorú nechala zhotoviť miestna farníčka, pani Gertraud Matzenová. Je z červeného mramoru a má medený vrchnák.

Roku 1668 bol za 1000 zlatých kúpený aj nový organ. Počas rekatolizácie, roku 1671 bol kostol vrátený katolíkom. Roku 1696 bola postavená ochoza na veži.

V 18. storočí kostol vážne poškodili požiare. Pri veľkom požiari roku 1708 boli zničené aj dva bočné oltáre, jeden zasvätený Panne Márii a druhý svätému Mikulášovi. Roku 1719 vyhotovil mlynár z Veľkej Lomnice Andrej Ludsman nové vežové hodiny. Roku 1742 bol pre ne uliaty malý zvon, ktorý však musel byť roku 1766 preliaty. Odbíjal tretiu a deviatu hodinu. (Chalupecký, I. a kol.: Dejiny Popradu. Košice 1998, s. 103.)

V roku 1783 začala rozsiahlejšia úprava kostola, na ktorú prispel cisár Jozef II. Postavený bol terajší západný chór v chrámovej lodi, v interiéri pribudol nový neskorobarokový oltár a ďalší barokový mobiliár. Hlavný oltár svätého Egídia pochádza z druhej polovice 18. storočia. V strede oltárnej architektúry bol obraz svätého Egídia, po stranách sochy svätého Jána Nepomuckého, Jána Almužníka a dvoch anjelov. Oltár zdobila rokajová ornamentika. Baroková bola taktiež kazateľnica. Na jej parapete bol reliéf Krista so Samaritánkou v rokajovom ráme.

V roku 1877 bol interiér kostola rázne premaľovaný. Neznámy reštaurátor, pravdepodobne však Felix Daberto, maliar pôsobiaci koncom 19. storočia v službách spišského biskupa, vtedy premaľoval plochy stien presbytéria a lode.

Od roku 1923 vznikali viaceré návrhy na úpravu a reštaurovanie kostola. Roku 1930 novembrová víchrica strhla strechu. V rokoch 1932-1934 boli vykonané drobné opravy interiéru, okrem iného aj výmaľba soklových častí olejovou farbou. V roku 1942 bol kostol v katastrofálnom stave, o desať rokov neskôr sa konali posledné bohoslužby a kostol musel byť kvôli statickému narušeniu uzavretý. Roku 1974 objekt prešiel do správy štátu, a to až do roku 1989. Po tomto roku bol ukončený historicko-architektonický a archeologický výskum. Samotné reštaurovanie interiéru bolo realizované v troch etapách. V rokoch 1992-1993 boli reštaurované nástenné maľby a kamenné články presbytéria, v rokoch 1994-1995 sa pracovalo na záchrane a rekonštrukcii ranogotického portálu pri južnom vstupe do kostola a v rokoch 1997-1998 bola reštaurovaná loď chrámu. Po rekonštrukcii, 1.9.1998 sa konala slávnostná posviacka kostola za účasti otca biskupa Františka.

Vďaka poslednému reštaurovaniu kostola došlo v jeho interiéri k odkrytiu súboru stredovekých nástenných malieb. Z ikonografického hľadiska sa vo výzdobe uplatnili výjavy, ktoré Mária Novotná vo svojej štúdii rozdelila do šiestich tematických okruhov – kristologické výjavy, motív svätcov, Nebeský Jeruzalem, motív prorokov a kráľov, eschatologické témy a samostatné špecifické motívy.( Novotná, M.: Stredoveké nástenné maľby Kostola svätého Egídia v Poprade. In: Terra Scepusiensis: Stav bádania o dejinách Spiša. Wroclaw – Levoča 2003,s. 196.)

Výjavy zo života svätcov, ktorí sa viažu k patrocíniu kostola a výjavy mučeníckej smrti niektorých apoštolov, sú sústredené na východnej a južnej stene presbytéria. Výjavy na čelnej stene presbytéria sú komponované v troch pásoch nad sebou, okolo stredovej pomyselnej osi, v ktorej je situované ranogotické okno. Vľavo dole dvojica anjelov pridržiava Veraikon. Nad ňou je fragment kompozície mučeníckej smrti svätého Ondreja. Biely pás deliaci tieto dva výjavy nesie nápis viažúci sa ku Kristovým slovám ustanovujúcim sviatosť oltárnu.

Najpravdepodobnejšie ide o citát z 1. listu apoštola Pavla Korinťanom (1Kor 11, 24-25): „Hoc est corpus meum, quod pro vobis tradetur. Hoc facite in meam commemorationem.“ Oproti vpravo je výjav mučeníckej smrti svätých Šimona a Júdu a nad ním mučenícka smrť svätého Bartolomeja. Horný výjav je nečitateľný. V špalete ranogotického okna je dvojica svätcov. Vľavo je svätec so žehnajúcim gestom pravej ruky. Ide pravdepodobne o svätého Valentína biskupa. Na pravej strane je svätý Egídius opát.

Na južnej stene presbytéria sú výjavy realizované takisto v troch pásoch nad sebou. Čitateľný je však iba výjav v dolnom páse vo východnej ľavej časti – Volto Santo, ukrižovaná postava živého Krista kráľa. Ide o maľovanú verziu ranorománskej sochy z talianskej Lukky.( Novotná, M.: Stredoveké nástenné maľby Kostola svätého Egídia v Poprade. In: Terra Scepusiensis: Stav bádania o dejinách Spiša. Wroclaw – Levoča 2003, s. 198.)

Na severnej stene presbytéria sa uplatnili kristologické výjavy. V dolnom rade je to Zvestovanie Pána, Navštívenie, Narodenie Pána, Zvestovanie pastierom, Svätá rodina (Nájdenie Ježiša v chráme), Infantia Christi – obraz Panny Márie vedúcej za ruku malého Krista s košíkom v ruke. V hornom páse sú zobrazené výjavy Vraždenie neviniatok a Útek do Egypta, ktoré po stranách adoruje dvojica svetských postáv. Viaceré tieto výjavy čerpajú námet z apokryfických textov protoevanjelií a z myšlienkového sveta stredovekej mystiky, rozvíjanej hlavne v ženských vetvách benediktínskych a cistercitských reholí. Zvláštnosťou je porušenie chronológie jednotlivých výjavov – za scénou Zvestovanie pastierom nasleduje Nájdenie v chráme, pričom nasledovať by mali scény Vraždenie neviniatok a Útek do Egypta, ktoré sú však rozvedené samostatne v hornom páse.

Na klenbe presbytéria sa uplatnil motív Nebeského Jeruzalema v jednoduchej kompozícii štyroch evanjelistov s ich znakmi a dvojicami anjelov v každom zo štyroch polí.

Motív starozákonných prorokov je situovaný na špalete víťazného oblúka. Proroci sú komponovaní v rozetovom orámovaní ako polopostavy pridržiavajúce nápisovú pásku s menom proroka. Na ľavej strane dole je Eliáš, na páske čitateľné „ELIA.“. Nad ním je postava proroka, maľovaného na rozdiel od ostatných en face, nad ním je zrejme Jeremiáš, na páske čitateľné „IE…“ a vo vrchole oblúka je Mojžiš, na páske sú písmená „MO.SE.“. Oproti nemu je Jakub, na páske čitateľné písmená „IAKO.“. Prorok pod ním sa nedá identifikovať, pod ním je Ezechiel, čitateľné písmená „ES.CHI..“ a pás prorokov uzatvára Daniel, na páske je čitateľné takmer celé meno „DANI.L“. Pod touto kompozíciou sa na oboch stranách objavuje štvorcové pole s ornamentálnou výzdobou a pod ním polopostava kráľovského svätca so žezlom. Je možné, že ide o svätého Ľudovíta z Toulouse a svätého Václava.

Na východnej stene víťazného oblúka sa uplatnil eschatologický motív Posledného súdu, v podobe pravdepodobne najrozsiahlejšej stredovekej kompozície na našom území. Téma je rozvinutá v troch pásoch nad sebou. Na pravej strane klenby je znázornené Peklo, Vzkriesenie mŕtvych a Nebo, na ľavej strane klenby Očistec, Pánovo zmŕtvychvstanie a Nebo. Myšlienkový a kompozičný vrchol víťazného oblúka tvorí fragmentálne zachovaná postava tróniaceho Krista v mandorle.

Významovo sa ku kristologickým výjavom zo severnej steny presbytéria viaže súvislý pás v dolnej časti severnej steny lode. Je tu znázornený Svätý Juraj zápasiaci s drakom, Príchod a Klaňanie sa troch kráľov. Samostatnú, takmer panoramatickú kompozíciu Klaňanie sa troch kráľov začína netradične postava svätého Juraja s drakom. Celý výjav je iným významovým variantom známych kompozícií svätoladislavskej legendy. Zápas svätého Juraja s drakom bol v stredoveku chápaný ako boj dobra a zla, života proti démonom. V stredoveku mal aj ďalší význam – bol symbolom Máriinho víťazstva nad hadom (diablom). Celá scéna príchodu kráľov pred trón, na ktorom sedí Madona s dieťaťom v náručí, je výrazom dobovej aktuálnej rytierskej dvorskej kultúry.( Stejskal, K.: K formálnej a obsahovej interpretácii stredovekých nástenných malieb na Slovensku. In: Zo starších výtvarných dejín Slovenska, ed. M. Váross. Bratislava 1965, s. 197.)

V západnej časti severnej steny hore pokračujú popradské maľby rozsiahlym Pašiovým cyklom. Začínal dnes už neidentifikovateľným výjavom – možno Vstup do Jeruzalema, vedľa neho bol výjav Poslednej večere, ďalší výjav zanikol po rozšírení okna v baroku. Posledný výjav v hornom rade znázorňuje Krista pred Kaifášom. Nad týmto pásom pašií je fragment figurálnej kompozície Siedmych múdrych a siedmych hlúpych panien. Pašiové výjavy pokračujú v strednom páse, prvý čitateľný výjav predstavuje Bičovanie Krista, nasleduje Kristus pred Pilátom a posledný výjav v rade predstavuje Zmŕtvychvstalého Krista.

Na južnej stene lode boli odkryté samostatné postavy svätcov komponované v životnej veľkosti.

Samostatný motív predstavuje kompozícia Ukrižovania, spojená s motívom Arma Christi – „zbraní Krista“, nad západným vstupom do lode, na stene v podveží. Arma Christi predstavovali súbor nástrojov utrpenia Pána. Táto téma mala aj apokalyptický význam. Súbor symbolov či odznakov bol chápaný v duchu Matúšovho evanjelia ako „znamenie syna človeka“ (Mt 24, 30). V prenesenom význame šlo teda o zbrane, pomocou ktorých Kristus porazil smrť a svojou obetou vykúpil ľudí z hriechu.

Nástenná maľba na transferi pod chórom, prezentovaná formou závesného obrazu, predstavuje motív Abrahámovho lona ako ikonografického variantu Posledného súdu vychádzajúceho z podobenstva o Boháčovi a Lazarovi (Lk 16, 23). Na druhom transferi na južnej stene lode sú zvieracie postavy, komponované v oddelených poliach, v rade za sebou. Dá sa predpokladť, na základe analógií, že ide o fragment výjavu moralít, znázorňujúcich sedem hlavných hriechov.( Novotná, M.: Stredoveké nástenné maľby Kostola svätého Egídia v Poprade. In: Terra Scepusiensis: Stav bádania o dejinách Spiša. Wroclaw – Levoča 2003, s. 198-199.) Tieto maľby sú fragmentom pôvodnej výzdoby interiéru kaplnky svätého Valentína.

Okrem stredovekých malieb boli odkryté aj fragmenty pravdepodobne neskororenesančného nemeckého nápisu, po zdokumentovaní však boli odstránené. Fragment nápisu na parapete chóru pochádza z čias po rekonštrukcii kostola z roku 1783. Presné znenie textu bolo nájdené v kanonickej vizitácii z roku 1832: „Munificentia August. Josephi II. Hunc Chorum posuit, et Ecclesiam restauravit Anna Dni 1783.“ („Štedrosťou cisára Jozefa II. bol postavený tento chór a reštaurovaný chrám v roku 1783.“)

V kostole sa nachádzajú aj dva barokové obrazy, obraz Sedembolestnej Panny Márie a obraz svätého Egídia. Obidva boli v 90-tych rokoch reštaurované. Obraz svätého Egídia bol vytvorený ako solitér. Pôvodne nebol súčasťou interiérového vybavenia kostola. S najväčšou pravdepodobnosťou je autorským variantom tvorcu maliarskej výzdoby barokového hlavného oltára. Po zreštaurovaní bol obraz umiestnený v kostole nad južný vstup do chrámovej lode ako pripomienka zasvätenia chrámu svätému Egídiovi.

V kostole bol donedávna aj neskorogotický kalich neznámej spišskej proveniencie, pochádzajúci z 2. polovice 14. storočia. Ten sa dostal z kostola do zbierok SNG v Bratislave.( Žáry, J.: Dvojloďové kostoly na Spiši. Bratislava 1986, s. 268.) Podobný osud stihol aj maľovanú tabuľu s Madonou z roku 1484, od Mikuláša z Levoče. Obraz bol v zlom stave. Po rekonštrukcii roku 1929 však nastal problém s vrátením obrazu do kostola, o čom svedčí korešpondencia medzi miestnym správcom fary, Štefanom Mnoheľom, otcom biskupom Jánom a Štátnym referátom na ochranu pamiatok na Slovensku. Obraz sa už do kostola nevrátil.( Archív RKFÚ Poprad, Kostol svätého Egídia – staré spisy r. 1929-1937.) Roku 1998 boli odpredané aj oltárne plastiky a jednotlivé časti oltárnej architektúry hlavného oltára svätého Egídia. Ich majiteľom sa stala Aukčná sieň SOGA, Bratislava.

Vedľa kostola bola roku 1592 postavená renesančná zvonica. Postavil ju taliansky murár Ulrich Mauerer z Kežmarku, tesárom bol Bernhard Miller z Podolínca. Roku 1663 bola zvonica vystavaná nanovo. Jej staviteľom bol Georgius Exoticus. Zvonica mala pôvodne sgrafitovú výzdobu a vo výklenkoch apoštolov a prorokov, ktorý sa však už nezachovali.( Garajová, E., Chalupecký, I.: Poprad a okolie. Poprad 1968, s. 69-70.) Blízko zvonice stojí pieskovcový stĺp s barokovou sochou Immaculaty. Dal ho postaviť v roku 1728 spišský starosta Teodor Ľubomirský.

Kostol svätého Egídia v Poprade je vzácnou kultúrnohistorickou pamiatkou. Je reprezentantom špecifického stavebného typu spišských dvojlodí. Jeho nedávno odkryté nástenné maľby takisto významne obohatili fond stredovekej nástennej maľby nielen na Spiši, ale na celom Slovensku. Výjavy Zvestovanie pastierom, Detstvo Kristovo – Infantia Christi Vraždenie neviniatok sú doteraz len málo známe. Ojedinelými sú aj výjavy mučeníckej smrti apoštolov Ondreja, Bartolomeja, Šimona a Júdu a postavy svätého Valentína a svätého Egídia, patróna kostola. Tento svätec sa na Slovensku stal ešte patrónom kostola a mesta Bardejov, Hronský Beňadik a Ilija. V Poprade mu bol najskôr zasvätený kostol a farnosť, mesto až od roku 1546. Ako hlavná odpustová slávnosť popradského farského kostola sa však udávala nedeľa pred sviatkom svätých Šimona a Júdu. Súvisí to s tradíciou veľkých a malých odpustov. Veľký odpust sa slávil na pamiatku dňa posvätenia chrámu, ktorý nemusel byť totožný so sviatkom patróna. Ten sa svätí 1. septembra, na deň svätého Egídia. (Hudák, J.: Patrocíniá na Slovensku. Bratislava 1984.)

Od roku 1998 sa v kostole opäť konajú bohoslužby. Nádherná stredoveká nástenná maľba je včlenená do liturgického priestoru v pôvodnom význame, bez inštalovania ďalšieho mobiliáru. Takto predstavuje ojedinelo zachovaný a zároveň prezentovaný stredoveký chrámový priestor na Slovensku. Počas svätých omší tak na každého veriaceho dýcha skoro osemstoročná história.

Novotná, M.: Stredoveké nástenné maľby Kostola svätého Egídia v Poprade. In: Terra Scepusiensis: Stav bádania o dejinách Spiša. Wroclaw – Levoča 2003.
Chalupecký, I. a kol.: Dejiny Popradu. Košice 1998.
Chalupecký, I.: Z minulosti Popradu. In: Popradské metamorfózy. Poprad 1970.
Žáry, J.: Dvojloďové kostoly na Spiši. Bratislava 1986.
Hudák, J.: Patrocíniá na Slovensku. Bratislava 1984.
Garajová, E., Chalupecký, I.: Poprad a okolie. Poprad 1968.
Archív RKFÚ Poprad, Kostol svätého Egídia – staré spisy r. 1929-1937.
Stejskal, K.: K formálnej a obsahovej interpretácii stredovekých nástenných malieb na Slovensku. In: Zo starších výtvarných dejín Slovenska, ed. M. Váross. Bratislava 1965, s. 197.

SV. EGÍDIUS

Narodil sa okolo roku 640 v Aténach v zámožnej rodine. Už v mladosti prejavoval veľkú dobročinnosť. Keď raz zbadal na ulici polonahého žobráka, zobliekol si vrchné rúcho a daroval ho chudobnému. Po smrti rodičov rozdal zdedený majetok chudobným a v túžbe slúžiť Bohu v ústraní odišiel do Galie. Loď však pristála v Marseille a Egídius odtiaľ odišiel do Arlesu k tamojšiemu biskupovi, svätému Caesariovi. Ten učil Egídia dva roky viere a kresťanským čnostiam. Neskôr odišiel k rieke Garde hľadajúc miesto, kde by sa mohol usadiť. Cestou sa zoznámil s pustovníkom Veredemom a prosil ho, aby ho prijal za spoločníka. Veredemus mu vyhovel a bol Egídiovi starostlivým vodcom. Zvlášť ho upozorňoval, že nestačí odísť zo sveta a žiť v ústraní, ale že je treba bojovať proti vnútornému nepriateľovi, proti náklonnostiam vo vlastnom srdci. Tak žili obaja pustovníci vo svornosti a láske. Keď však zovšadiaľ prichádzali ľudia, aby si vyprosili poučenie v rozmanitých potrebách, Egídius, aby ušiel prívalu ľudí, opustil svoje miesto na rieke Garde a putoval do neznámych a neschodných krajín. V lese našiel jaskyňu v skale zarastenú húšťavou. Legenda hovorí, že Egídia navštevovala každý deň v jeho jaskyni laň, ktorá ho živila svojím mliekom. Jedného dňa chceli kráľovskí poľovníci laň zabiť, ale neviditeľná sila zabránila, aby sa k zvieraťu priblížili. Tak to šlo niekoľko dní, až na lov prišiel sám kráľ, aby laň zastrelil. Zviera utieklo k Egídiovi do jaskyne a ležalo pri jeho nohách. Kráľ naslepo vystrelil šíp do vchodu jaskyne. Tam potom ale našiel krvacajúceho Egídia a nezranenú laň túliacu sa k nemu. Panovník ponúkol Egídiovi lekársku pomoc a peniaze. Pustovník však odmietol, prosil kráľa len o jednu vec: aby mu dal v tejto samote vystaviť kláštor. Kráľ splnil jeho prianie, a tak vznikol v Provenci okolo roku 680 kláštor Saint-Gilles. Egídius bol prvým opátom a viedol kláštor až do svojej smrti 1. septembra 720.

Svätý Egídius bol po stáročia uctievaný ako patrón poľovníkov, žobrákov, malomocných, bol taktiež patrónom pri dobrej spovedi, proti neplodnosti. Bol jedným zo štrnástich pomocníkov v núdzi, v dobách moru ho veriaci uctievali ako ochranného patróna. Egídius býva znázorňovaný ako pustovník v jaskyni, väčšinou s laňou. Takmer vždy je oblečený do benediktínskeho opátskeho rúcha, na obrazoch má niekedy u seba aj atribúty – knihu a palicu.