Piatok večer 19.október, kroky našich birmovancov smerujú do Kostola sv. Cyrila a Metoda, aby prežili čas v načúvaní Bohu a tomu, čo im chce dnes povedať a odovzdať cez ľudí, ktorých im tam poslal. Okrem animátorov sa im počas sv. omše prihovoril vdp. Marián Sivoň, farský administrátor z Letanoviec, s neľahkou témou: HRIECH, s ktorou má každý z nás osobnú skúsenosť.
Po sv. omši si vypočuli aj svedectvo Mira z Liptovských Sliačov, ktorý sa s nimi podelil o svoju životnú cestu padania a vstávania z hriechov, až kým nespoznal jediný účinný liek na hriech a tým je JEŽIŠ. Dnes má s Ním osobný vzťah a necháva sa viesť životom jeho Slovom a túto vieru odovzdávajú spolu s manželkou aj ich krásnym dvom dcérkam. Hriech prináša do života ľudí veľa nešťastia a bolesti. Človek chce byť vo svojej pýche nezávislý, nepotrebuje, aby mu niekto hovoril do života ako má žiť, čo môže či nemôže robiť! Chce žiť podľa hesla: „To je moja vec! Môžem si robiť, čo chcem! Dnes je sloboda!“ No nie je tak! Všetky naše skutky ovplyvňujú tých, s ktorými žijeme. Skutočná sloboda nie je to, že si robím, čo ja chcem. Ježiš nás učí, že je tu niečo viac ako sloboda: Láska. Keď budem hovoriť: „Som slobodný, môžem si robiť čo chcem! – šliapem po láske. Ježiš všetko robil pre ľudí, nič neurobil pre seba. Na Golgote, na konci života, mu ostali len šaty a aj tie mu nakoniec zobrali, stál tam nahý, pozbavený aj ľudskej dôstojnosti. A tak mu ostalo už len kus slobody a života. Dal sa za nás pribiť na kríž, čím sa zriekol aj slobody, až tak, že si dal aj ruky aj nohy pribiť, nemohol sa ani pohnúť. Zriekol sa slobody, urobil to z lásky. Ostal mu už len život a aj ten nakoniec odovzdal z lásky za nás, za každého jedného z nás, konkrétne za Teba: Zuzka, Majka, Jožko… Keď robíme len to, čo chceme, šliapeme po láske. Slobodu sme vyzdvihli nad lásku. No vo Svätom Písme čítame: „… najväčšia je Láska!“. (1 Kor13,13). Človek dnes dostáva veľmi veľa informácii a podnetov zvonku, všetko to do seba vpúšťa, ale potrebuje sa naučiť múdro rozlišovať, čo si tam vpustí a čo nie. Naše srdce je ako špongia, ktorá všetko naberá. Namočíš ho do blata, nasaje blato, a keď ju stlačíš vyjde z nej špina. Namočíš ju do čistej vody, nasaje vodu a môžeš ňou umyť tabuľu a dá sa na ňu znovu písať. Naučme sa múdrosti, čo prijímame do seba, lebo to tam potom ostáva a to dávame ďalej von! Ako ja rozprávam v škole?… na pracovisku?… čo vychádza z tej mojej „špongie“? Vyberajme si, čo do seba dávame! Aj keď ideme do lesa na huby, tiež nezbierame všetko, čo tam nájdeme. Je rozdiel zbierať dubáky, kuriatka, doniesť ich domov a uvariť z nich chutnú polievku – a priniesť domov všetky huby, čo sme našli v lese a z nich uvariť polievku. Vieme si predstaviť, ako by to mohlo dopadnúť (v lepšom prípade nás čaká výplach žalúdka, v horšom prípade už len pitva). Nie je jedno čo zbieram. Treba mať v sebe vnútorné sito: toto áno a toto už nie. Neotvárajme dvere zlu! Niektoré dvere treba pozatvárať. Koho pustíš do svojho domu, ten tam bude. Iba hlúpy človek si pustí do domu zlodeja, násilníka, ktorým je diabol. „Zlodej prichádza, len aby kradol, zabíjal a ničil!“. (Jn 10,10) Ježiš nie je násilník. On sa netlačí nasilu dovnútra, klope a čaká, či otvoríš. Ak neotvoríš, odchádza ďalej, ale ak otvoríš, vchádza potichu. Diabol je ten, čo sa tlačí, a keď ho nepustíš dverami, vojde aj oknom. Komu otvoríš, ten bude v tvojom dome. Komu chceš dnes otvoriť dvere tvojho srdca? Koho tam chceš mať? Hriech alebo Ježiša?
