Vo štvrtok 12. januára sa začala zimná séria prednášok, ktoré už tradične organizuje kníhkupectvo Aletea a Rímskokatolícka farnosť Poprad. V prvej z nich sa veriacim prihovoril františkán br. Filip Andrej Čierny, OFM, rehoľný kňaz, ktorý momentálne pôsobí v Trnave. Stretnutie sa začalo večernou sv. omšou v Kostole sv. Cyrila a Metoda, po ktorej nasledovala prednáška na tému „Čo očakávaš od života svojho“.
V úvode začal br. Filip slovami: „Otázkou tiež je, čo môže život očakávať od teba, čo by si mohol uskutočniť a máš na to?“ Uviedol tiež, že spiritualita čakania je nesmierne dôležitá, pretože v skutočnosti celý život je jedno veľké očakávanie. Dnes však čakanie nie je obľúbené, považuje sa za stratu času. Je to chvíľa, kedy to nemáme vo svojich rukách, ale niekto iný. Preto je to výzva k dynamike akčnosti. Podľa br. Filipa má čakanie fázy vnútorného zrenia, inak by bolo všetko povrchné. Čakanie je v protiklade s tým, k čomu nás vyzýva dnešná doba – „Ukáž, čo dokážeš?“. „Čakanie sa javí ako suchá púšť medzi tým, kde sme a kde by sme chceli byť.“ Čakanie sťažuje to, že sme plní strachu z rôznych vecí a situácií nášho života. Máme strach z vnútorných citov, pocitov, túžob, druhých. V Božom slove sa ale píše, že dokonalá láska vyháňa strach a že v láske niet strachu. Keď má človek strach, je v pokušení „nastoliť vojnu“, mať útočný postoj voči druhým a napádať okolie. Čím viac sa bojíme, tým ťažšie nám je čakať. No Božie slovo nás pozýva k niečo inému. V evanjeliu podľa sv. Lukáša sa píše – neboj sa Mária, Zachariáš, … A to je podstatou čakania – vedomie prísľubu. Mária i Zachariáš dostali niečo, čo v nich rástlo ako semienko, je aktívne a nie pasívne. Nikde v Písme sa nepíše o pasívnom čakaní. Mária ide navštíviť Alžbetu. Čakať znamená, že si prítomný – tu a teraz, v danom okamihu. Človek je trpezlivý, zostáva tam, kde je, vo viere, že sa naplní prísľub, ktorý mu Boh dal. Ak človek nevie čakať, uteká a všetko je v jeho živote povrchné. Chvíle človeka sa stávajú neznesiteľné, mnohokrát chce urýchlenie svojich túžob. Mária, Alžbeta sú opakom. Ony boli plné nádeje, nie svojich túžob. Aj sv. Jozef si svoj život predstavoval inak, môžeme ho považovať za prototyp čakania.
V závere br. Filip povedal, že čakanie je vydanosť do Božích rúk – človek sa modlí s nádejou a v nádeji, pretože aj tak to od neho nezáleží. Toto je otvorené čakanie – nový a radikálny postoj k životu. Žiť presvedčenie, že Boh ma formuje podľa svojej lásky a nie strachu. Byť ponorení do prítomného okamihu v nádeji, že v našom živote sa stane niečo nečakané, veľké.
